Vedel som, že rybičky tam proste musia byť. Hladina sa totiž z času na čas sčerila a kruhy na nej boli jasnou stopou. Nevidel som však nič, hoci potok bol plytký a voda čistá.
Len z času na čas sa zablyslo, keď niektorá z nich ukázala lesklý bok. Ich chrbty totiž nerozoznateľne splývali s dnom.
„Čo je toto?“ – spýtala sa dcérka s pohľadom upretým na pomník. Hneď vedľa náhrobného kameňa sa čnel sklenený stojan na sviečku: „A ako sa to otvára?“
„Kľúčikom zboku.“ – odvetil som idúc ďalej.
„Aha!“ – ozvala sa znova: „Tu je ďalší! A otvára sa bez kľúčika!“
„A zdobí ho kríž.“ – všimol som si pre zmenu ja. Vzápätí ma napadlo: „Tí, čo majú Krista, nemusia zamykať srdcia, lebo On ich posilní a vylieči zranenia.“
Chvála darcovi.
Určite každý z vás už niečo vytvoril. Možno išlo o koláč, možno o dom, možno
o vynález, možno o pesničku, či báseň.
Verím, že aspoň raz v živote ste niečo vytvorili pre svoju milovanú osobu.
Spomeňte si na to očakávanie, keď ste ten svoj výtvor niesli svojej láske a
celú dušu rozochvievalo to očakávanie, ako bude dar prijatý.
Ľudia sa postavili do radu pred letiskom a keď režisér povedal posledné pokyny kameramanovi, zaznela klapka. Vtedy všetci svorne zvolali: „Veríme, že lietadlá sú najbezpečnejšie a donesú vás do cieľa. Cestujte hlavne nimi” Potom sa rozišli.
Jeden z hercov po chvíli nastupoval do autobusu a náhodný spolucestujúci sa ho opýtal: „Prečo idete týmto dopravným prostriedkom, keď lietadlu veríte viac?”
(viac…)