Ako smutno je bez Ježiša,

beznádej, bolesť na duši…

a človek ani netuší,

ako blízko je pomoc Božia.

Ako smutno je bez Ježiša,

hviezdy nesvietia,

kvety nevoňajú,

ukladáš k spánku ubolenú hlavu,

rád by si srdce vyplakal,

rád by si zhodil ťarchu hriechu,

odstrihol tú niť boľavú,

lež beda, útechy nikde,

hoc by si kúpil, za peniaze,

za pokoj draho zaplatil…

Hľadal si všade,

v každom kúte,

v diaľavách svetov neznámych,

vo víne, v moku ošiali…

Už nemáš kde ísť,

všetko poznáš,

nič na svete ťa nebaví.

Toto je život?

Bez radosti?

Čo chvíľu trvácnosti nemá?

Oklame, zvedie, rozjatrí?

A vtedy, celý ubolený,

zgniavený bičom sklamaní

prichádzaš pod kríž.

A Ježiš – z kríža usmieva sa,

podáva prebodnutú dlaň:

Poď ku Mne, budem ťa chrániť

a nikdy ťa nezanechám.

„Odpusť mi, Pane,

že som zblúdil,

odpusť mi viny premnohé,“

slzami kropíš Pánov kríž.

A v srdci nová radosť rastie

a s ňou i veľké večné šťastie:

„Ďakujem, že môžem s Tebou žiť.“

Dana Zubčáková